Kapitoly z výtvarných dejín knihy (KOHÚT, Leo)

"O prirodzenom rozpore medzi jednotlivými výtvarnými prvkami knihy, ako aj o úsilí ho riešiť možno hovoriť až odvtedy, keď sa písmo ako optický sprostredkovateľ textu zmenilo na štandardný výrobný prostriedok a zásluhou Gutenbergovej dielne na základný tlačiarenský materiál, súci na tlač akejkoľvek knihy. Tým vznikol základný problém krásnej knihy: syntetizovať výtvarný materiál odrážajúci estetický vkus predchádzajúcich kultúr s novším materiálom, vyjadrujúcim výtvarnú kultúru a súčasné spoločensko-materiálne a filozofické problémy."

Vychádzajúc z tejto tézy si autor publikácie vybral z množstva podnetov, ktoré kniha ako produkt rozvinutej materiálovej kultúry poskytuje pre vedecké skúmanie, otázku jej grafickej syntézy. Vo vybraných kapitolách z kľúčových období dejín knihy sleduje kvalitatívne premeny vo výtvarných vzťahoch medzi písmom, obrazom a inými výtvarnými zložkami v knihe. Knihu člení na časti, v ktorých osobitnú pozornosť venuje: výtvarnej podobe starovekej zvitkovej knihy, doskotlači, začiatkom európskej typografie a modernej knižnej kultúre.

V závere autor hodnotí súčasné písmárstvo, úpravu masovej knihy, typografiu a jej vzťah k ostatným druhom umenia a napokon súčasnú knižnú grafiku vo vzťahu k literatúre, a dochádza k týmto výsledkom: Písmo sa vyvíja od dekoratívnych foriem k formám tvarové redukovanějším. Ideálnu kresbu a štruktúru typografického písma nemožno však vyjadriť metrický. Kultúrna tradícia a individuálne estetické cítenie čitateľa určujú, kedy pociťujeme písmo ako príliš dekoratívne a kedy ho vnímame ako formovo chudobné.

Súčasná masová kniha objektívne nekladie iné estetické požiadavky na knižného umelca ako kniha vychádzajúca v bibliofilskom náklade. V súčasnej masovej knihe však najciteľnejšie zaznamenávame rozpad grafickej syntézy. Prejavuje sa v rozpore medzi vonkajším a vnútorným riešením knihy.

Typografia v najvyššej miere graficky sprostredkúva duchovné hodnoty. Renesančné umenie a najmä jeho architektúra najväčšmi na ňu vplývali. Pokiaľ ide o spätný vplyv typografie na umenie, možno konštatovať, že takéto vplyvy nielenže jestvovali, ale ťažko niekedy povedať, kde sa napríklad prvý raz zjavil secesný lineárny ornament, či na knižnej väzbe, alebo na fasáde domu.

Knižný umelec našej doby chce nielen vo voľnom prejave, ale aj v knižnej grafike zanechávať uzavreté a individuálne dielo. Zjavne vystupuje tendencia ilustrátora uvoľniť sa zo zajatia literárneho diela a vytvárať k nemu kongeniálny sprievod. Rozpor v grafickej syntéze knihy sa teda nedotýka vzťahu medzi ilustráciou a literatúrou.

Práca Lea Kohúta, vedeckého pracovníka Ústavu teórie a dejín umenia SAV, vychádza z dobrej znalosti dejín a výtvarných problémov knihy. Nepochybujeme, že si ju knižní umelci a odborníci prečítajú so záujmom. Pre svoj jasný štýl stane sa zaiste dobrou pomôckou aj pre pracovníkov polygrafického priemyslu.