Nezábudky (ŠKRABÁK, Jozef – JOŠI)

Nezábudky... Kto by nepoznal krásne nezábudky? Malé, jemné, takmer ostýchavé, ale viditeľné aj vo veľkej tráve, aj v tôni, ktoré sa nesnažia upútať pozornosť veľkosťou ale krásou. Kto ich videl, nezabudne na ne. A máme aj iné nezábudky, ktoré keď raz uvidíme, alebo počujeme, zostávajú v našej pamäti navždy.

Také nezábudky sú pre niekoho jeho deti, manželka (možno manžel), priatelia, obrazy knihy... a všetko, čo poteší naše srdcia.

Napísať nezábudky do knihy ako nádherné básne sa nepodarí hocikomu, ale medzi tých, ktorým sa to darí stále patrí aj Joši.

Zapísal ich doteraz do siedmich prekrásnych knižiek. Napísal veľa nezábudiek a vytvoril z nich nádherné zákutia v lese, na lúke, nádherné záhradné časti, nádherné záhony pri našich domovoch, kde vidíme svojich blízkych, krásne východy a západy slnka, hviezdy, mesiac, svoje detstvo a naše sny.

Jeho nezábudky potešia, pohladia srdce aj dušu, napomenú a hlavne nútia sa zamyslieť. Nepoznal som ich od vzniku, ale odkedy ich poznám, stále sa k nim vraciam a teším sa na stretnutia s ich autorom, kde sám číta, rozpráva, veselo sa smejeme. Poznám veľa ľudí, ktorí podobne cítia a takmer mu závidím jeho schopnosť rozdávať radosť okolo seba cez tieto nezábudky. Ja neviem takto krásne pospájať slová a vety, tak som rád, že píše to, čo cítim ja sám a asi nielen ja sám.

O jeho doterajších nezábudkách platí aj to, čo napísal Ján Smrek:

Maličká je báseň daktorá.

Ako maličká konvalinka.

Ale vonia plápolá.

Ako malé dieťa, keď spinká.

Plávajú aj básne veliké.

Kryhy ľadové

sú v mori, ľady.

Lesknú sa

jak čepeľ na dýke.

Nač ich písat?

Nemajú ich radi.

MUDr. Jozef Varholík

Poprad, 18062006