"Roku 1223 zjednotené mongolské kmene na rieke Kalke porazili spojené vojenské družiny juhoruských kniežat a kočovných Polovcov — Kumánov. Tí potom hľadajú útočište práve v Uhorsku a Belo IV. ich sčasti usadzuje aj na juhoslovenskej nížine a za Dunajom.
Tatárski cháni hrozili pomstou práve uhorskému kráľovi, že prijal do krajiny ich nepriateľov Polovcov. Napokon 11. apríla 1241... na rieke Slanej Tatári obkľúčili vojsko kráľa a feudálov a na hlavu ich porazili.
Keď v lete 1242 zomrel veľký chán Ogotaj, Tatári odtiahli. Kráľ Belo IV. sa vrátil do spustošenej, vypálenej krajiny a vládol až do roku 1270... Kráľovi Belovi IV. sa vypomstilo rozdávanie kráľovských majetkov. Tak ako svojho času on svojho otca, aj jeho syn Štefan nútil ho k rozdeleniu kráľovstva. Belovi IV. ostalo zhruba dnešné Slovensko a Zadunajsko, Štefan dostal Potisie a Sedmohradsko. Roku 1270 Belo IV. zomiera a hneď vzápätí vpadol na západné Slovensko a oponoval ho až po Hron český kráľ Přemysl Otakar II. Roku 1272 nešťastnou náhodou zahynul aj kráľ Štefan. Přemysl Otakar opäť vpadá na Slovensko, no vzápätí sám hynie v osudnej bitke s Rudolfom Habsburským na Moravskom poli. V Uhorsku za nedospelého Ladislava vládne jeho matka Alžbeta Kumánska. Vo vláde sa fakticky strieda raz jedna, raz druhá klika vplyvných feudálov... Roku 1290 bol zavraždený rozzúreným Kumánom kráľ Ladislav, ktorý svojmu vrahovi vraj zviedol ženu. Nastupuje posledný z dynastie Arpádovcov Ondrej III. Rozvrat v krajine vrcholí."
(Ján Tibenský: Dejiny Slovenska slovom i obrazom I)
